Predvojnové obdobie

Prvé zmienky o organizovaní leteckej činnosti na Trnavsku sú ešte z doby pred I. svetovou vojnou, keď boli na Rybníku v Trnave letecké atrakcie, štarty a pristátia lietadiel. V análoch mesta Trnava je zaznamenané, že v roku 1919, t.j. krátko po vzniku ČSR, bola založená Masarykova Letecká Liga, ktorá mala 150 riadnych členov, v tom čase iba fanúšikov letectva. Táto organizácia 30. septembra 1928 zorganizovala v Trnave prvý letecký deň. Ďalší letecký deň bol zaznamenaný až 13. septembra 1936 za veľkej pozornosti obyvateľstva.

Letisko Horné Orešany

Do histórie leteckého športu v trnavskom okrese vošlo ako prvé v poradí letisko pre klzáky za obcou Horné Orešany na úpätí Malých Karpát, vzdialené od Trnavy 20 km. Praktický výcvik na klzákoch sa tu začal už v roku 1938. Terén v okolí letiska bol pre lety klzákov veľmi výhodný. K provizórnemu drevenému hangáru čoskoro pribudol aj hangár postavený zo stavebných materiálov (pozostatky tohto hangáru boli definitívne zaplavené údolnou priehradou Orešany v roku 1991). Na letisku, ktoré malo svahový charakter, prebiehala letecká činnosť až do roku 1952, kedy v rámci reorganizácie a zmenenej metodiky výcviku sa letecká činnosť presúvala zo svahových letísk na letiská rovinné.

Pätnásť rokov leteckej činnosti nadšencov leteckého športu na letisku v Horných Orešanoch zanechalo trvalé spomienky, lebo lety nad svahmi Malých Karpát v trvaní 10 až 15 hodín v priebehu jedného letového dňa neboli zriedkavosťou. Napriek časovej náročnosti, fyzickej námahe a finančným nákladom  plachtári pravidelne cez svoj voľný čas organizovali letové dni.

Presun na letisko Trnava – Kopánka

Z pamätníkov (napr. pán Rudolf Sobota – nestor trnavských plachtárov) každý rád spomínal a spomína na tie dávne časy plné romantiky pod orešanským Holým vrchom, na ktorom od skorého rána do neskorého večera zaznievali povely: “Na štart! Pilot pripravený. U lán hotovo. Ťahať! Štart!”. Aby sa pilot na školnom klzáku typu “Glajter” vzniesol do vzduchu na 10-15 sekúnd a neskôr na 20-30 sekúnd, bolo treba vyniesť klzák na vlastných ramenách na vrchol Holého vrchu s relatívnym prevýšením 100-500 m za deň aj 80-krát.

Ku koncu činnosti na tomto letisku začiatkom 50. rokov sa už prevádzali štarty navijákom a aerovlekom. Dnešná generácia plachtárov ťažko pochopí a uverí, že letecký výcvik v týchto časoch trval aj 5 rokov, než sa adept letectva vypracoval tak, aby mohol riadiť vetroň.

Motorové lietanie začalo v Trnave na jeseň 1946, kedy bola uschopnená plocha v Trnave-Kopánke. Výrazným medzníkom bolo vybudovanie hangáru na tejto ploche a presťahovanie bezmotorového lietania v roku 1952 do Trnavy. I keď prvopočiatky letectva na Trnavsku siahajú do dávnej minulosti, treba konštatovať, že to boli iba prvé základy pre budúci rozvoj leteckej činnosti, i keď z pohľadu dneška ide o základy veľmi rozhodujúce.

Rýchly rozmach

Masový rozvoj leteckých športov začal po roku 1948. Vo vtedajšom Národnom aeroklube sa začalo rodiť nové jadro. Pozoruhodné je, že 23. júla 1950 zasadal v Trnave plachtársky a motorový odbor Ústredného výboru SNA, kde bolo rozhodnuté, aby sa bezmotorový výcvik poskytoval mládeži bezplatne.

Od roku 1951, keď vznikol Zväzarm, začal sa výcvik vykonávať s vysokou náročnosťou na  kvalitu. V rámci Zväzarmu trnavský aeroklub organizoval výcvikovú činnosť na úseku leteckého modelárstva, bezmotorového lietania, motorového lietania a parašutizmu. V rokoch 1951 až 1962 bolo priemerne ročne nalietaných 350-400 letových hodín pri 1100-1300 nalietaných  štartoch. Počet aktívnych členov bezmotorového odboru bol v priemere 35-40, v motorovom cca 5-10 pilotov, vrátane 5-8 inštruktorov.

Šesťdesiate roky – útlm lietania

Členovia, ktorým sa lietanie stalo povolaním na celý život boli vo funkciách náčelníkov letísk, inšpektorov, dopravných pilotov a pilotov v agrochemických podnikoch. Kritická situácia v činnosti aeroklubu nastala v roku 1962, keď z úsporných dôvodov došlo k obmedzeniu motorového lietania na menších letiskách a motorové lietanie bolo úplne zastavené až do roku 1967. Zastavenie motorového lietania v Trnave malo za následok stagnovanie bezmotorového odboru a parašutizmu. Znížil sa počet členov.

U tých, čo vydržali, sa pod vedením aktivistického náčelníka podarilo udržať bezmotorového lietanie na dobrej úrovni. Svojou húževnatosťou si museli zaobstarávať finančné prostriedky na úhradu leteckej činnosti. Prostriedky získavali brigádnickou činnosťou. Organizovali sa spoločné brigády pri zbere kovového odpadu, zabezpečovala sa vlastná autodoprava, odpredávalo sa seno a podobne.

Od roku 1967 sa začala postupne obnovovať činnosť motorového odboru. Boli vycvičení noví motoroví piloti, inštruktori, vlekári. Nová technika umožnila nový smer v motorovom lietaní, leteckú navigáciu.
Plachtári sa začali opäť zúčastňovať pravidelne rôznych súťaží a majstrovstiev v bezmotorovom lietaní, počnúc od krajských, celoslovenských a celoštátnych až po medzinárodné. V motorovom lietaní v navigačných súťažiach boli členmi motorového odboru dosahované trvale veľmi dobré výsledky v celoštátnych súťažiach. Boli organizované výcvikové sústredenia priamo na letisku a organizovali sa najmä rôzne krajské, slovenské a celoštátne súťaže v navigačnom lietaní za účasti zahraničných posádok. V bezmotorovom lietaní vzhľadom na blízkosť medzinárodného letiska Bratislava – Ivánka sa nedali organizovať súťaže v bezmotorovom lietaní.

Letisko Boleráz

V máji 1975 sa definitívne činnosť aeroklubu presunula do novovybudovaných objektov na letisku Boleráz – Klčovany. Poloha letiska je veľmi výhodná pre všetky letecké športy. Letisko bolo vybudované ako vojenský záložný pás pre lietadlá ČSĽA. 

V 70. a 80. rokoch nastal prudký rozvoj všetkých leteckých činností. Toto obdobie bolo obdobím hojnosti leteckej techniky, ale aj nalietaných hodín a kilometrov. Mnohí aktívni piloti vtedy dosiahli svoje najvýznamnejšie športové úspechy.

Od roku 1990 nastal rapídny útlm leteckej činnosti vzhľadom na prispôsobovanie sa novým ekonomickým podmienkam.

V súčasnosti Aeroklub Trnava združuje dobrovoľníkov, ktorých je možné laicky rozdeliť na tri odbornosti. Motorový odbor využíva športové lietadlá typu Zlín Z 226MS a Z526 AFS-V.  Odbor vrámci svojich možností zabezpečuje najmä aerovleky klzákov. Najpočetnejšou odbornosťou aeroklubu je bezmotorový odbor. Viac ako 60 aktívnych pilotov využíva klzáky typu G103 Twin Astir, L 23, VSO 10, Centair 201A PEGAS a motorový klzák L 13 SE Vivat.

I napriek rôznym ťažkostiam trnavskí plachtári organizujú nábor nových členov – adeptov bezmotorového lietania. Ich výcvik prebieha pod dohľadom skúsených inštruktorov na dvojsedadlovom klzáku typu G103 Twin Astir a L 23 Super Blaník. Tento typ je určený nielen na elementárny výcvik, ale i pre športové výkonnostné lietanie. Najaktívnejší členovia pravidelne reprezentujú svoj aeroklub na rôznych súťažiach v bezmotorovom lietaní.

Treťou odbornosťou aeroklubu je paraodbor, ktorého členovia sa každoročne zúčastňujú na propagačných zoskokoch poriadaných v trnavskom regióne.

Trnavský aeroklub taktiež každoročne organizuje športové súťaže. Z nich najvýznamnejšia je súťaž v leteckej navigácií Rally – Memoriál Ivana Hudeca. Okrem vlastnej činnosti Aeroklub Trnava spolupracuje s ďalšími leteckými prevádzkovateľmi. Ďalej organizuje podujatia pre deti a mládež, statické i letové ukážky, propagačné zoskoky a dni otvorených dverí.